Le Coeur d'Ange - 4. kapitola

21.07.2012 17:17

V tejto kapitole opustíme Erika a Christabelle apozrieme sa na udalosti očami nahnevaného sekretára, ktorý si baletkinu neprítomnosť takpovediac zlizne. Riaditelia tiež nie sú dvakrát nadšení, a výbušná povaha pána Firmina Richarda je skoro tak známa, ako riaditeľ sám. 

Užite si kapitolu a komentujte, nebojte sa kritiky, moje ego to strávi a možno docielite u mňa aj zlepšenia. Dúfam :D 

Vaša Aya

 

 

4. kapitola – Vedenie opery , len samé maléry!

 

„Pán Remy, čo je so slečnou Carrierovou?“  

Alain Remy pozrel na riaditeľa Moncharmina ako na blázna.

„Prečo si myslíte, že by som to mal vedieť ja?“

„Nuž prečo? Lebo to vy ste nám ju odporučili, drahý pán sekretár,“ zamračil sa Richard.

„A? Nie ste s ňou snáď spokojní?“

„Dá sa to tak povedať,“ sucho odvetil Firmin. „Pani de Mielová nám povedala, že od včerajšieho večera sa neukázala. A ako viete, Sorelliová ochorela, takže nemáme primabalerínu.“

„To mi je ľúto, no ja vám skutočne nemôžem pomôcť,“ ospravedlnil sa sekretár.

„Ale to by ste mali, pán Remy. Je to vaša chránenkyňa, či nie? A navyše, odjakživa ste to vy, kto sa stará o hercov a tanečníkov. Tak nám to povedzte, a nerobte vtipy!“

Moncharmin si očividne myslel, že Remy vie, kde je Christabelle, a že práve on je takpovediac zodpovedný za to, že tu primabalerína nie je.

Mladíkova tvár teraz nabrala zlovestný výraz. Naklonil sa k riaditeľom, oboma rukami sa zaprel o dosku stolu a zavrčal:

„Už som tu pretrpel dosť, myslím. Nechcem tu ďalšie zmiznutie á la Christina Daaéová. Vtedy som bol rozhodnutý stoj čo stoj odísť. To, ako ste sa ku mne správali, bolo nanajvýš neslušné, páni! Od tohto dávam ruky preč!“

Moncharmin sa zamračil a chytil Richarda, ktorý sa pravdepodobne chystal Remyho vyhodiť, za predlaktie:

„Upokoj sa, Richard. Nemôžeš ho vyhodiť, lepšieho sekretára nenájdeš.“

Riaditeľ Richard zafunel, prebodol Remyho vražedným pohľadom, a zabručal:

„Choďte včerty!“

Remy sa nahnevane zvrtol na opätku a vyšiel z kancelárie.

„Dobré nebo, to je chovanie!“ odfrkol pohoršene.

Prechádzal druhým poschodím a jeho podpätky nahlas klopali. Nedával pozor na cestu, bol rozhorčený nad tým, ako sa jeho nadriadení správajú. Takmer sa zrazil s učiteľom spevu.

„Ale, Alain, čo sa deje?“ spýtal sa Gabriel prekvapene.

Alain len čosi zabrblal.

„No dobre, dobre, nebudem ťa radšej dráždiť,“ zdvihol Sicard ruky v obrannom geste.

„Prepáč, Gabriel. Som len trochu nahnevaný.“

„Tak trochu, čo?“ uškrnul sa Gabriel. „No povedz, čo ťa tak vytočilo.“

Remy úkosom pozrel na svojho priateľa a napoly žartom, napoly podozrievavo prehlásil:

„Radšej budem mlčať. Si s riaditeľmi jedna ruka, ešte sa ti pošmykne jazyk a dopadne to zle.“

Gabriel Sicard sa zatváril dotknuto.

„Peknú mienku máš o mne, len čo je pravda,“ povedal a štuchol ho do pleca. „Ja nie som žiadny donášač. Len smelo do toho!“

Alain sa podíval na Gabriela neveriacim pohľadom a potom sa zasmial. Zavrtel hlavou.

„To už je vlastne jedno. Akurát ma podozrievajú z marenia činnosti opery. Už minule som si vravel, že odídem, ak sa to ešte raz zopakuje, ale nemôžem, toto miesto je dobre platené.“

Vzdychol a mykol plecami.

„A veď čo už. Vždy sa dá nejako prežiť, no nie?“

„Veď hej. Ale poviem ti, Gabriel, s pánmi Debbienom a Polignym som takéto niečo jakživ nezažil.“

Gabriel žartovne prevrátil oči k povale.

„Si ty mi ale darček, Alain! Niečo musíš vydržať. Nesmieš si to tak brať, to je tvoja chyba!“

„Dosť už o mne,“ zarazil rozhovor Remy. „Čo ty? Ešte chodí k tebe na hodiny tá pekná bruneta?“

Gabriel prikývol a obaja muži sa začali významne uškŕňať.

„Veru, pekná je,“ povedal Sicard po chvíli, „ale hlúpa ako teliatko.“

„Spevácka verzia Sorelliovej?“

„Isteže.“

To už došli do vstupnej haly. Remy skontroloval, či na vrátnici nemá nejaký odkaz,zatiaľ čo Gabriel ho čakal vonku na schodisku.

„Bŕ, to je zima! Ani psa nehodno vyhnať!“ zadrkotal zubami sekretár.

„Navrhujem malý pohárik na dobrú noc,“ zaškeril sa učiteľ spevu.

„Na rue d’Antin?“ uistil sa Remy.

„Presne tak.“

Obaja vykročili po zasneženej ulici preč od opery a o necelú pol hodinu už sedeli v teple baru pri pohári portského.

„Mám malú otázočku, Alain,“ ozval sa zrazu Gabriel a prerušil tak Remyho premýšľanie.

„No? Akú?“

„Čo presne si, alebo lepšie, čo presne riaditelia mysleli tým marením činnosti opery?“

„Poznáš mladú Carrierovú?“

„Iste. Videl som ju pri skúšaní. Pekné dievča, a šikovné. Čo je s ňou? Nebodaj si niečo vyviedol?“

„Ale prosím ťa,“ odfrkol Alain. „Zmizla! Odvčera sa neukázala v opere a de Mielová sa sťažovala, že kvôli nej nemohli baletky nacvičovať. A tí...hlupáci si myslia, že za tým stojím ja.“

„No, ty si to určite nebol,“ zamrmlal Gabriel a odpil si z pohára.

„Doparoma, jasné, že nebol! Veď hádam ja to viem najlepšie!“

„No tak, nerozčuľuj sa. Buď rád, že ti verím. Pokiaľ si, pravda, včera večer nebol na streche a nemáš zlaté oči. Čo, samozrejme, nebol a nemáš.“

„Zlaté oči? Strecha? O čom to rozprávaš?“ Remy sa prekvapene zadíval svojmu priateľovi do tváre. Nerozumel mu, absolútne. Popravde si myslel, že tá troška vína (z pohára pána Sicarda zatiaľ veľa neubudlo) mu pomútila rozum.

„Veď sa len spýtaj Lisy a Suzanne. Ony boli spolu s Christabelle na streche minulý večer. Vraveli, že tam bol akýsi tieň so zlatými očami a mladú Carrierovú uniesol!“

„Podľa mňa im tak trochu preplo,“ zachmúril sa Remy. „Tie neustále reči o fantómovi im stúpli do hlavy. A mimochodom, odkiaľ to ty vieš?“

„Ich otec je môj dobrý známy,“ mávol Gabriel rukou. „A ony sem–tam zaskočia na kus reči. Ale podľa mňa na tom, čo hovorili, bude aspoň trochu pravdy. Vyzerali veľmi vydesene.“

„A divíš sa?“ nadvihol Alain obočie. „Ako dlho tu už sú?“

„Rok, možno dva?“

„Tak vidíš. Tie staré tetky ich úplne pomiatli!“ preniesol neveľmi lichotivo, mysliac na šatniarky a matky malých baletiek.

„Ako myslíš, Alain. Len aby sme ešte neboli prekvapení,“ uškrnul sa Gabriel, dopil svoje víno a s prianím dobrej noci odišiel domov.

Remy ešte chvíľu ostal sedieť. Potom zaplatil a vyšiel na ulicu. Mieril rovno k najbližšej drožke. Mráz priam zaliezal pod kožu a jemu sa rozhodne nechcelo trmácať sa pešo.

„Tak kam to bude?“ spýtal sa pohonič a odkašľal si.

„Scribbeho ulica, prosím,“ nakázal Remy a usadil sa na sedadle vnútri drožky. Jej majiteľ zacmukal na zvieratá a vyrazili.

 

Kým koč hrkotal po ľudoprázdnych, v tomto období zle udržiavaných cestách a koňom sem-tam skĺzlo kopyto na ľade, Alain Remy, dobre zababušený v teplom zimnom kabáte, premýšľal nad tým, čo si s kolegom porozprávali pri portskom.

Budem musieť za tými dievčatami zájsť. Zajtra sa ich na všetko popýtam, zaumienil si Remy a mračil sa pritom na ošarpané dvierka drožky.

Až po hodnej dobe sa ozval nosový hlas pohoniča, prerušovaný fŕkaním dvoch kobýl, netrpezlivo hrabúcich kopytom do snehu:

„Sme tu, mladý pán.“

Remy vystúpil a prešiel ku kozlíku. Do natiahnutej dlane drožkára vložil dva franky.

„Ďakujem pekne,“ zachripel starec a popohnal kone ďalej.

Alain sa striasol od zimy a rýchlo kráčal k domu. Odomkol dvere a s úľavou zo seba zhodil zimník.

Prešiel do obývačky a predtým, než sa usadil do pohodlného kresla, rozložil v kozube oheň. Šúchal si skrehnuté dlane o seba a pozoroval plamene. Vyskakovali ako čertík zo škatuľky, olizovali obhorené polená a vnútro krbu. Kozubová mriežka začínala žeravieť.

Sekretárovi začali klesať viečka. Pár krát sa pokúšal nechať oči otvorené a myseľ v plnej pohotovosti, no čoskoro si uvedomil, že je to márny boj. Na rozmýšľanie nemal v tej chvíli silu. Jedna myšlienka prekrývala druhú.

Fantóm...plat...nedôvera riaditeľov...zlaté oči...tieň na streche...Gabriel, ako čosi opakuje...

„Božemôj,“ zavzdychal z posledných síl. Zavrel oči a čoskoro zaspal. Hlava mu klesla na prsia a ľavá ruka ochabnuto visela cez opierku kresla.