Le Coeur d'Ange - Prológ

01.08.2011 20:30

Prológ – Na streche Opery Populaire

 

„Ty žartuješ! Nemôžeš mať predsa strach z výšok, nie, keď je pod tebou celý Paríž!“

„Radšej by som bola, keby som ja bola pod ním,“ bránila sa mladá baletka, no jej dve kamarátky ju viedli na strechu aj tak. Nikto si nevšimol tmavej postavy, ostražito číhajúcej v tieni, ktorý vrhala jedna z nádrží.

„No tak, len rýchly pohľad a pôjdeme naspäť dnu!“

„Sľubujete?“ spýtala sa baletka nedôverčivo.

„Čestné slovo, Bell!“

Tieň pri nádrži sa vystrel a z úst mu uniklo tiché zastonanie. Zaniklo ale vo zvuku vŕzgajúceho snehu pod podrážkami topánočiek troch mladých slečien.

Práve došli k okraju strechy a vo výhľade im už nič nebránilo.

„Mne sa to vôbec, ale vôbec nezdá,“ zamumlala tá, čo sa bála výšok. Pekné, devätnásťročné dievča s vlasmi farby piesku, oblečené v hnedom kabátiku. Určite nie je v opere dlho.

„Nebuď labuť, a pozri sa!“

Tieň sa pomaličky posúval k nim...Už stál takmer pri nich, vedľa sochy Pegasa.

Plavovláska naveľa prikročila k rímse. Nohy pred seba kládla neisto, bojazlivo. Hľadela rovno pred seba, ani za svet sa nechcela pozrieť dolu.

Mužovi ukrytému v tieni sa napínali svaly, nervózne žmurkal na scénu pred sebou v očakávaní niečoho zlého.

„No? Nevraveli sme ti?“ usmievali sa kamarátky toho úbohého dievčaťa. „Však je to krásny pohľad?“

„Iste,“ zamumlala a pomaly sa upokojovala. Pred sebou mala rozsvietené ulice Paríža. Keď sa toho pohľadu nabažila, chcela sa otočiť, no noha sa jej pošmykla na zľadovatenej streche.

Vykríkla, pozrela sa dolu a hlava sa jej zatočila. Cítila, ako sa o ňu pokúšajú mdloby a balansuje na úzkej rímse. Nebezpečne sa nakláňala do prázdneho priestoru.

Než stihli tie dve zareagovať, tieň vyrazil. Šťastie, že bol tak blízko. Keď sa už-už zdalo, že plavovláska spadne a zabije sa, schytil ju do náručia.

Ohúrené zboristky zajačali, keď si všimli zlatý záblesk mužových očí. Nič viac z jeho tváre nezbadali. Od strachu zabudli na svoju priateľku, zvrtli sa a utiekli.

Čo sa tajomného neznámeho týka, s baletkou v náručí v momente odskočil čo najďalej od okraja strechy a položil dievčinu do snehu.

Neprišla však k sebe, ani keď sa jej prihováral. Opäť ju teda zodvihol a odišiel zo strechy Opery preč.