Skús hádať dievčatko, prečo ti asi nedôveruje!
Inak super sa to vyvíja. A to sú v domčeku pri jazere, alebo kde?
Le Coeur d'Ange - 1. kapitola
Prvá kapitola. Darček pre Aryu, opäť, keďže odchádza. Váž si toho, pôvodne som ju chcela nahodiť až zajtra :D Upozorňujem, má 2 A4 strany, a to je ešte v tejto poviedke spolu s prológom najkratšia. Nech sa páči, prvá kapitola.
1.kapitola – Krásne neznámo
Keď konečne precitla, ležala na mäkkej posteli, prikrytá perovou prikrývkou. Na sebe mala len baletný úbor, v ktorom vyšla na strechu.
Pohla sa a zastonala. Do hlavy jej udrela bolesť a tlak. Ako vždy, nie mdloby sú to najhoršie, ale precitnutie z nich.
V okamihu, keď tmavú izbu bez okien naplnil jej hlas, dvere sa otvorili. Poznala to podľa toho, že tma za zavretými viečkami trochu zredla. Začula tiché, rýchle kroky a o chvíľu sa matrac prehol, keď sa naň ktosi usadil.
Ucítila, ako čiesi ruky blúdia po jej tvári, ako sa studené a aj tak nežné dlane prikladajú na jej čelo, ako jej odhŕňajú vlasy farby piesku. Bol to zvláštny pocit. Na jednu stranu sa bála, a na druhú vedela, že nie je čoho sa báť. Opäť len tíško zastonala.
„Počujete ma?“ zašepkal zrazu akýsi hlas. Bol nádherný, jemný, bol...žiadne slovo, ktoré v tú chvíľu blúdilo dievčine po rozume, nedokázalo vystihnúť krásu toho nadpozemského mužského hlasu.
Upokojila sa, zhlboka sa nadýchla a takmer nečujne pohla perami:
„Áno.“
Teraz sa muž naklonil nad ňu, aby počul, či odpovedala, alebo len blúznila. Jeho teplý, pokojný dych na krátku chvíľu spočinul na jej tvári. Potom sa jej záchranca opäť narovnal a začal jej naprávať prikrývky, kým potichu hovoril:
„Nemusíte sa báť. Len pokojne odpočívajte a všetko bude dobré. Nemusíte sa báť,“ zopakoval a hánkami ju pohladil po líci. „Mňa nie...“
Prikývla a hlavu pootočila za hlasom, akoby chcela pozrieť na jeho pôvodcu. Viečka však mala stále ťažké a bola ospalá. Zakrátko zaspala.
Muž s povzdychom vstal, zlaté oči krátko uprel na dievča ležiace v posteli a opustil izbu.
V jedálni si vyzliekol sako, prehodil ho cez operadlo drevenej stoličky a posadil sa. Lakte oprel o dosku stola, zopäl dlane a priložil ich k pootvoreným perám. Vyzeral, akoby sa modlil, no mračil sa na stenu oproti nemu. Ako je to už dávno, čo v jeho dome bola žena? Zdalo sa mu to ako veky...A stále sa na ňu hneval. Áno, miloval ju, prepustil ju, no keď sa jeho zmysly otupené chorobou, z ktorej sa ledva vyliečil, zotavili, naplno si uvedomil ranu v srdci.
„Nie, nemyslieť, robiť!“ pripomenul si a jeho krásny hlas trochu zovšednel tým náhlym chladom.
Jeho ruka držiaca brko sa rýchlo mihala po pergamene, ktorý neskôr vložil do obálky a zapečatil.
Vstal a sako si opäť obliekol. Vzal si aj kabát a plášť, čierny klobúk si nasadil na hlavu, aby zakryl svetlé zvlnené vlasy, a odišiel z domu odovzdať list jedinému človeku, ktorému ešte mohol veriť.
Odvtedy, čo sa mladá žena prebudila a opäť zaspala, už ubehli štyri hodiny. Domáci pán sa konečne vrátil a bez toho, aby si zobliekol premočené zvršky, šiel rovno do izby, kde odpočívala jeho zverenkyňa.
Usmial sa a zatiaľ čo si vyzliekal plášť a kabát, poznamenal sám pre seba:
„Tak, ako som ťa zanechal...Ty môj anjel.“
Nechal oboje veci ležať na stoličke a navrch pohodil biele rukavice. Potom odišiel do jedálne, aby priniesol svietnik.
Už mal v rukách aj svietnik, aj zápalky, keď si spomenul na klobúk. S povzdychom pokrútil hlavou, položil škatuľku na príborník a zložil si klobúk z hlavy.
„Ach, Erik...čo to s tebou je?“ prehovoril sám ku sebe a zavrtel hlavou.
Vrátil sa späť k spiacej baletke. Svietnik postavil na nočný stolík a zapálil sviečky. Náhle sa mu zazdalo, že sa dievča pohlo, a mimovoľne upustil ešte horiacu zápalku na zem.
„Dočerta!“ zaklial ticho a rázne dupol na horiace drievko. Čierna podrážka pevných topánok stihla zabrániť možnej katastrofe bez akejkoľvek ujmy.
Nič menej, teraz sa balerína skutočne pohla a otvorila oči. Erik sa zahľadel do tých nevinných zrakov zelenej farby a všimol si v nich šok.
„Odpusťte, nechcel som vás zobudiť,“ zašepkal a sadol si na peľasť postele. „Prosím, nebojte sa. Ešte pred pár hodinami som bol pri vás...bol som to ja. Erik.“
„Fantóm...fantóm opery,“ hlesla a upierala pohľad na bielu masku, zakrývajúcu celú tvár, okrem pier. No okrem masky videla bôľ v hĺbkach jeho zlatých očí, keď priznával:
„Áno...som to ja. Fantóm opery. Nikdy nebol ničím iným, než úbohým, zlomeným mužom, ktorý je teraz tu, pred vami. A prosí vás, aby ste sa ho nebáli a dovolili mu zostať tu.“
Bolo to zvláštne. Zvláštnejšie než duševné rozpoloženie, keď počula hlas, ale nevidela telo.
Teraz sa dívala naňho, na muža, ktorý jej zachránil život. Nevedela si ani predstaviť, že by tie úprimné oči vedeli hľadieť s nenávisťou, že tie nežné, jemné ruky vedeli zabiť. Nie, to jednoducho nebolo možné. I keď tušila, že sa možno mýli, tá milosrdná pretvárka jej dovoľovala bez strachu pozrieť na Erika.
„Nemám sa prečo báť,“ prehovorila po chvíli. „Zachránili ste mi život, a ja som vám za to vďačná, Erik.“
Skúsila sa posadiť a napodiv, šlo to celkom ľahko. Fantóm však i tak vstal a radšej sa usadil do kresla pri posteli, aby ju mohol podoprieť.
„A ja zase nemám prečo prijímať vďaku. Nezachránil som vás preto, aby som ju počúval a kochal sa vaším hlasom. Ale preto, že som vás zachrániť chcel...Ale čo to tu rozprávam! Ste bledá, bolí vás dačo? Ako sa cítite?“
„Vďaka vám dobre,“ odvetila s jemným úsmevom. „Stále som ale unavená. A trápi ma...kde sme? Prosím, prezraďte mi to.“
„Nie, pre vašu vlastnú bezpečnosť vám to zatiaľ nepoviem. Verte mi, prosím,“ vzal jej ruky do svojich, „že vám nechcem ublížiť a preto vám zatajujem, kam som vás priniesol.“
Posmutnela, no ďalšie jeho tiché „prosím“ ju presvedčilo, že neklame. Stisla mu dlane a usmiala sa. Potom opäť klesla do prikrývok a zavrela oči.
„Dobre teda...Nebudem vyzvedať, kým vy sám neuznáte za vhodné prezradiť mi, kam som sa dostala,“ povedala.
„Dozviete sa to čo najskôr. Hneď, ako budete úplne v poriadku, slečna,“ ubezpečil ju a vstal, keď ho zastavil opäť jej hlas:
„Christabelle.“
„Prosím?“ spýtal sa nechápavo.
„Tak sa volám. Christabelle Carrierová.“
Erik sa usmial. Celý čas, odkedy ju prijali do zboru ju pozoroval, no jej meno mu zostávalo tajomstvom.
„Neskonale si vážim, že ste mi to prezradili. Nechám vás ešte odpočívať. Ja o chvíľu odídem, aby som mohol vyriadiť pár záležitostí. Vy sa tu môžete pokojne poobzerať, ale prosím vás, dvere, ktoré sú zamknuté, sa nepokúšajte odomknúť! Je to len pre vaše dobro. Ak by ste potrebovali, šaty sú tu, v šatníku v rohu izby.“
Christabelle na muža s maskou pozrela a spýtala sa: „Prečo to robíte?“
Erik sa sklonil k nej a chytil ju za ruku:
„Bojím sa vám to prezradiť,“ zašepkal a pritisol pery na chrbát jej ruky. „Bojím sa, že ma nepochopíte.“
„Ako to môžete vedieť?“
Fantóm zavrtel hlavou a vstal. Skôr než naňho stihla zavolať, bez odpovede odišiel.
Christabelle sa s povzdychom obrátila na bok a zamyslene hľadela do prázdna. Po chvíli sa jej spomedzi pier vydralo:
„Úbohý muž...Zachránil mi život a teraz sa bojí, že ho nepochopím. Prečo mi nedôveruje?“
Diskusná téma: Un Coeur du Ange - 1. kapitola
^_^
Arya | 02.08.2011
Re:^_^
Aya | 02.08.2011
Tipuješ dobre :D
To vieš... je to fakt ešte dievčatko... :D nie nejaká prefíkaná Daaé, čo sa potom vyhovára na svoju nevinu! To bola veľká sviňa...
Mimochodom, mám ďalšie dôkazy! Ten lustr, darogo...Skutočne spadol! Skutočne zabil jednu osobu! Opera mala v tom čase strašné straty a lóžu číslo 5 nemohli prenajímať!
Takže, jediné, čo je treba urobiť, aby sa to navždy vyjasnilo..ísť do Paríža, presvedčiť niekoho, aby nám požičal plány Charlesa Garniera, zoznam riaditeľov a všetkých, čo sa na stavbe podieľali.
Eh, a to je tá najťažšia časť. Nebo nám pomáhaj, keď ukončím vysokú školu, toto bude privátna úloha :D
Re:Re:Re:^_^
Aya | 03.08.2011
Isteže počkám!:D Veď je to naša úloha, dokázať svetu, ako to naozaj bolo :D To ešte len bude "jízda":D