Le Coeur d'Ange - 3. kapitola

Na prvý raz som bola s kapitolou spokojná...potom s odstupom som si uvedomila, že je možno príliš dramatická a v podstate o ničom. Napokon som ju opäť prerobila - bohužiaľ, výsledok ešte stále nie je taký, aký by som si želala, ale rozhodne lepší než na prvý krát. Navyše sa bojím, že zarýpnuť do toho ešte raz, skončilo by to katastrofálne.

Užite si kapitolu (ak sa to vôbec dá... vôbec sa nepovažujem za špičkovú spisovateľku a už len to, že dej je úplný, považujem za úspech...) a nečudujte sa toľkej sebakritke...Z času načas musím aj ja pripustiť, že som predsa len človek a nie nejaká neznáma forma života ;)

____________________________________________________________________________________________________________________

Prekliata klaviatúra

Christabelle sa vzdala premýšľania nad otázkou, na ktorú nepoznala odpoveď. Tú jej mohol povedať len on. Erik si to však, nevedno prečo, nechával pre seba.

S povzdychom sa posadila a rozhliadla sa po izbe. Pekne zariadená miestnosť, no bez okien.

„Ktovie prečo?“ zamumlala polohlasne a vstala. Prešla ku skrini, o ktorej Erik hovoril, a vybrala odtiaľ šaty. Baletný úbor je dobrý, ak v ňom človek nestrávi takmer dva dni.

Upravila sa a vyšla z izby. Naskytol sa jej pohľad na prázdnu jedáleň s nalešteným stolom uprostred. Na ňom bola položená misa červených jabĺk.

„Erik?“ skúsila zavolať. Bez odpovede. Celý dom bol tichý.

Zavrela za sebou a podišla k stolu. Neodolala a vzala si jedno z jabĺk, dúfajúc, že to domácemu pánovi vadiť nebude.

Vravel, že sa tu môže poobzerať. A nepokúšať sa odomknúť to, čo je zamknuté.

Schrúmala jablko a prešla k prvým dverám. Zľahka stisla kľučku, no dvere nepovolili. Skúsila sa do nich oprieť plecom – opäť nič.

„Zamknuté,“ skonštatovala s povzdychom. Poobzerala sa a oči jej zvedavo zasvietili, keď uvidela pootvorené dvere oproti tým, pri ktorých teraz stála.

Vykročila vpred a vstúpila do tmavej miestnosti. Slabo rozoznávala sviečky v svietnikoch, alebo len tak porozkladané po stole, ktorý bol najbližšie ku dverám.

Christabelle sa vrátila do izby, kde sa prebrala, a priniesla odtiaľ zápalky. Na krátky okamih ju prepadol pocit, že by to nemala robiť, že sa nepatrí, aby sa tu, v tejto miestnosti čohokoľvek dotýkala, keď je Erik preč. No potom sa ozvala tá zvedavejšia časť jej mysle. Predsa jej to nezakázal...Dvere neboli zamknuté a ona nehľadala kľúče, aby ich odomkla.

Srdce jej prudko bilo. Zdvihla zrak hore, akoby sa modlila, a škrtla zápalkou, aby mohla zapáliť sviečky.

Vyrazilo jej dych. Čierne steny, pokreslené bielymi notovými zápismi, posteľ z čierneho dreva, klaviatúra organov cez takmer jednu celú stenu, to všetko dotváralo akúsi tajomnú, priam temnú atmosféru.  Navyše, ani tu neboli žiadne okná.

Christabelle však najviac zaujali masky rozložené na stole, kde horeli sviečky. Bielu mal pravdepodobne Erik na tvári, ostatné tu ležali vystavené na obdiv.

Čierna so zložitým zdobením nad očnicami, vedľa nej ďalšia, posiata trblietavými plôškami, ďalej maska Pierota s čiernym vrúbením okolo očí a tak vytvárala ilúziu, že tam vlastne žiadne nie sú, a strašidelná maska v podobe lebky. Christabelle pri prvom pohľade na ňu mimovoľne cúvla a zreničky sa jej rozšírili od strachu v domnienke, že ide o skutočnú lebku.

Natiahla ruku, aby sa presvedčila, že je to naozaj len šikovná napodobenina, keď ju zastavil tichý, melodický hlas a ona pridusene vykríkla, obrátiac sa k dverám.

„Páčia sa vám?“ spýtal sa Erik a naklonil hlavu nabok. Oprel sa jednou rukou o zárubňu, no keď zbadal, že dievčinu vyľakal, podišiel pár krokov k nej.

„Prepáčte, nechcel som vás vydesiť...“

„Vy sa...nehneváte?“ spýtala sa neveriacky. Erik sa usmial a pokrútil hlavou.

„A mám snáď? Moje slová boli jasné. Poobzerajte sa tu, ale nepokúšajte sa odomknúť dvere, ktoré sú zamknuté. Boli zamknuté tieto?“

„Nie,“ odvetila tichučko a začervenala sa. Erik pocítil akési bodnutie u srdca a na krátku chvíľu sa mu zatriasli pery. Ona si nič nevšimla.

„Tak vidíte,“ dodal po chvíľke, keď dokázal ovládnuť svoj hlas. „Je to úplne v poriadku.“

Chvíľu bolo ticho, kým si Erik vyzliekal kabát a rozopínal vestu. Zrazu ho pochytil kašeľ, trochu intenzívnejší, než keď sa stretol s Peržanom.

„Je vám dobre?“ spýtala sa Christabelle starostlivo. Erik sa usmial a prikývol.

„Ale áno. To sú len dozvuky nedávnej choroby. A vonku je prekliato zlý čas. Kým ľudia nemusia, ani radšej nevyjdú na ulicu.“

„A vy? Kde ste boli?“

Erik jej pozrel do očí. Aká je zvedavá! pomyslel si. Zvedavá a milá...

„Odpusťte,“ vytrhol ho jej hlas zo zamyslenia. „Viem, že ma do toho nič nie je.“

„Ale to nič. Nič sa nestalo,“ ubezpečil ju a málinko sa pousmial. Kabát zavesil na vešiak a prešiel k stolu.

„Bol som za jedným priateľom so žiadosťou o pomoc...Dovolíte?“

„Och, iste,“ Christabelle odstúpila od stola. Erik vytiahol jednu zásuvku a čosi v nej hľadal.

„Výborne, je to tu,“ zamumlal sám pre seba. Christabell mu opatrne nahliadla cez plece a zbadala veľké množstvo notových listov, popísaných červeným atramentom.

„Ste skladateľ?“

„Ó, áno. Zložil som pár diel, no nikdy neuzreli svetlo sveta,“ zasmial sa pobavene.

„Zahrali by ste mi niečo? Prosím...“

„Neviete, o čo žiadate.“

Erikova tvár bola zrazu vážna, keď vzhliadol hore a vyhľadal jej zelené oči. Christabelle sklopila pohľad, no potom povedala trochu smelšie:

„Ale viem. Prosím vás, Erik, nechajte ma vypočuť si vašu hudbu!“

Erik sa vystrel a priblížil sa k jej tvári. Ticho, vzrušeným hlasom, jej začal vysvetľovať:

„Táto hudba, Christabelle, je nebezpečná. Chytí vás a už nepustí. Sú v nej tie najtajnejšie túžby, najohnivejšie predstavy a smútok celého môjho života. Pomsta viedla moju ruku pri vkladaní jej samej do diela nevídaných rozmerov. Prešiel som peklom na zemi, bolo mi dovolené nahliadnuť na dno utrpenia a nebeské výšiny nádhery mi len poodhrnuli záves, aby som zbadal jeden lúč jej slávy. Táto hudba vás spúta a Boh vám pomáhaj, ak by ste ju začuli, aby ste vôbec niekedy vyviazli z jej mučivého objatia. Opakujem, neviete, o čo ma žiadate.“

Christabelle počúvala ako očarovaná. Hľadela do uhrančivých zlatých očí, pozorovala jeho chvejúce sa pery, vnímala každý nádych a výdych, ktorý sa namáhavo vydral z jeho hrude.

„Som ochotná to podstúpiť. Prosím, neodmietnite moju prosbu!“ zašepkala rovnako naliehavo ako on.

Erik zovrel pery do úzkej linky a zavrel oči. Odtiahol sa od nej, chvíľu zhlboka dýchal a napokon prešiel ku klaviatúre.

„Dobre teda. Varoval som vás.“

Sadol si na stoličku, ruky akoby proti svojej vôli položil na klávesy a zahral prvé tóny. Celým domom otriasol Don Juan triumfujúci, posledný part, napísaný po tom, ako Christina odišla. Erik hral a hral, Christabelle sa začala strácať v tom spáde búrlivej, temnej hudby.

Hudba pekiel...hudba pekiel ovenčená nebeskou nádherou! pomyslela si zdesene. Spravila krok a potom ďalší. Pomaly sa približovala k Erikovi. Fantóm si ničoho nevšímal. Otvoril ústa, nadýchol sa a zaspieval:

Dieu! Seigneur, pardonne! Mon âme se meurt ...qu'il meure!

Seigneur! Aie pitié de moi, pauvre enfant des ténèbres!

Dieu! Dieu! Ange de l'enfer meurt! Seigneur, entende lui!

Christabelle vytryskli z očí slzy. Teraz stála pri Erikovi. Natiahla roztrasenú ruku a dotkla sa jeho ramena.

Hudba stíchla, bolo počuť len Christabellin plač a Erikov rýchly dych. Napokon otočil hlavu k nej. Oči mal potemnené, leskli sa vo svetle sviečok. Hruď sa mu prudko dvíhala a klesala. Vstal a nadvihol jej bradu.

„Vy plačete...“ zašepkal a znelo to, akoby si to všetko vyčítal. „Vravel som vám, že je to nebezpečné...Neposlúchli ste ma, Christabelle. Prečo?!“

Opäť ticho vzlykla. Erik vzdychol a pevne ju objal.

„Upokojte sa, Christabelle. Všetko je v poriadku. Všetko je dobré, no tak...Tíško. Neplačte, prosím.“

Dievčina prikývla a zaborila si tvár do jeho košele.

„Už nikdy, nikdy viac to neurobím! Prisahám!“ zachripela prerývane.

„Ja vám verím. Mrzí ma len, že ste to museli sľúbiť, až keď ste prišli na to, aké je to nebezpečné.“

Erik ju od seba trochu odtiahol. Zotrel jej slzy.

„Teraz by ste si mali odpočinúť. Bolo toho priveľa.“

S nevídanou ľahkosťou ju vzal do náručia a položil ju na posteľ.

„Pospite si. A už na to, čo ste počuli, nemyslite. Zabudnite na to. Predstavte si, že to bol zlý sen, že sa to nikdy nestalo.“

„Erik?“

„Áno?“ odvetil šeptom a zachvel sa, keď ho chytila za ruku.

„Sľúbili ste mi, že mi prezradíte, kde to sme.“

„Pod operou. V mojom dome.“

„Pod operou?“ zopakovala prekvapene a obzrela sa dookola. „Preto tu nie sú žiadne okná?“

Erik prikývol. „Nemal som inú možnosť. Nie s tvárou, akú mám ja. Raz...raz vám všetko vysvetlím.“

Christabelle si zahryzla do spodnej pery a napokon odovzdane povedala:

„Je to len na vás. Ja už nebudem žiadať o nič. Nie po tom, čo som dnes zažila.“

Zavrela oči a o chvíľu pokojne oddychovala. Stisk jej ruky, ktorou držala tú Erikovu, povolil.

„Dobrú noc,“ zašepkal fantóm a vstal. Vytiahol zo zásuvky Dona Juana a pomedzi zuby precedil:

„Nikdy, nikdy viac!“

Podržal notové listy nad plameňom sviečky a hľadel, ako horia a rozpadávajú sa na popol.