Le Coeur d'Ange - 2. kapitola

19.08.2011 21:31

Po dlhej dobe prichádzam s novou kapitolou...trochu prispôsobenou, čo sa písma týka. Takto nejak si predstavujem Erikove listy.

Apropo, ktorá inteligentná hlava, bez urážky, takto pohnojila webnode? Bodaj mu po tri generácie žaby prsty ožužlávali! Namiesto jednoduchého kopírovania a vloženia, pričom mi formát z Wordu ostal tak, ako má byť, teraz musím vypisovať milión päťsto zdrojových kódov. Šľak vás naháňaj po celej dedine, ak to okamžite nenapravíte!

Should these commands be ignored, a disaster beyond your imagination will occur.
I remain, gentlemen, your obedient servant.

O.G.

 

...O 5 minút neskôr: Asi to zabralo. Vyzerá to, že systém sa upokojil. Erik a šťastie stoja pri mne!

2.kapitola – List pre Peržana

 

„Pane, prišiel akýsi list,“ oznámil Darius. Peržan vstal od stola, kde čosi písal, a s prekvapením prešiel k svojmu sluhovi.

„Ukáž...je to podpísané?“

„Nie, je tu len poznámka.“

Darogovi padol pohľad na známe, kostrbaté písmo:

Písané dňa 4. januára roku 1871

Doručiť do vlastných rúk pánu Ardeshirovi Shahovi, bytom na Rue de Rivoli.

„Môžeš ísť, Darius,“ poznamenal Ardeshir, zatiaľ čo otváral list. Sluha sa uklonil a odišiel. Peržanovi sa zdalo ručné otváranie príliš pomalé, bol zvedavý, prečo mu Erik píše. Prešiel k stolu, vzal nôž na papier a obálku rozrezal. Tú potom pohodil na vyleštenú dosku stola a nedočkavo sa začítal do červených riadkov.

 

Ardeshir,

ubehlo veľa času, odkedy sme sa naposledy videli. Vtedy som myslel, že prežívam svoje posledné dni. No nestalo sa tak, a ja mám opäť pre čo žiť. To je aj sčasti dôvod, prečo Ti píšem.

Ako som zistil, ešte stále chodíš do opery (aký to nezvyk, nenapísať „do mojej opery“!) a chcem predísť nedorozumeniu, ak by sa Ti doniesli do uší isté informácie.

Poviem to skrátka: tá mladá baletka je v poriadku. Nič jej nechýba a nemá dôvod sťažovať sa. Neunáhli sa, prosím, po tom, čo si tieto riadky prečítaš. Ak sa však naozaj chceš presvedčiť že je všetko tak, ako vravím, príď zajtra! Skôr nie, pre dobro tej mladej slečny.

Iste premýšľaš, drahý daroga, prečo Ti to Erik hovorí? Mohol si to nechať pre seba a mať pokoj.

Nuž, dal som si s tým takú námahu, lebo viem, že Tebe môžem veriť a dúfam, že spravíš všetko pre to, aby nevinný človek (ktorým v tomto prípade skutočne som, dovoľujem si povedať) doplatil na horlivosť polície.

Prosím, Ardeshir, sprav mi tú láskavosť a splň to, o čo Ťa žiadam. Uisťujem Ťa, že nikdy, snáď len vtedy, keď si mi zachránil život, to pre mňa nemalo väčšiu cenu.

Tvoj oddaný služobník a priateľ 

                                                                        Erik

 

Ardeshir dočítal a mračil sa. Bál sa, že Erik sa opäť zamiloval, a všetko to, čo daroga radil do nedávnej minulosti, sa bude opakovať. Treba uznať, že po tom, čo tento muž prežil, boli jeho obavy na mieste.

Nemohol však v túto chvíľu spraviť nič. Vydať sa do opery a riskovať, že ho fantóm uvidí a rozhnevá sa, bolo bláznovstvo. A navyše, z tónu, akým bol list napísaný usudzoval, že to Erik myslí vážne a nateraz sa netreba obávať ničoho zlého.

„Rozhodne nevyzerá, že by plánoval vyhodiť operu do vzduchu,“ zamrmlal Peržan popod nos.

Hárok papiera poskladal, vložil do obálky a oboje uložil do zásuvky na stole. Potom sa opäť posadil a s trochu menšou vervou sa pustil do dokončovania listín, ktorým sa venoval predtým.

Nevydržal pri tom dlho. Myseľ sa mu vracala k Erikovmu listu a nevedel sa sústrediť.

„Dočerta!“ zanadával a hodil pero na stôl. „Nemohol si ten pomätenec vybrať lepší čas? O čo mu zase ide? Chce, aby sa to všetko, čomu unikol, stalo skutočnosťou? Raz si nedá pozor, a...“

Zmĺkol. Predstava Erika, zasiahnutého guľkou policajnej pištole alebo nebodaj väzneného, sa nepáčila ani jemu.

„Opäť si raz vyhral,“ vzdychol odovzdane a potom sa uškrnul. Ak dúfal, že Erikova choroba ho aspoň trochu zmenila, mýlil sa.

„Prisahám,“ povedal si sám pre seba, ešte stále sa uškŕňajúc, „že ak sa ten niekedy zmení, už ma nič neprekvapí!“

Chvíľu mlčky sedel a hľadel von oknom na zasneženú ulicu. Sneh neustále padal a vonku nebol nikto. Nikto, až na pár mačiek, schúlených vedľa seba pri stene domu oproti.

Ardeshir zrazu prudko vstal a pohľad nefritových očí uprel na tmavú postavu na rohu ulice.

„Erik!“

Rýchlo prebehol do predsiene a schmatol z vešiaku kabát.

„Pane? Čo sa deje?“

„Nič zvláštne, Darius. Hneď sa vrátim!“ zavolal naspäť a už zbiehal schody.

Vonku zastal a zadychčane sa obzeral. Astrachánovú čapicu nechal dnu a sneh sa mu usádzal na čiernych vlasoch. Potom zbadal to, čo hľadal. Mužskú postavu v čiernom kabáte a plášti, s klobúkom stiahnutým do čela a šálom obmotaným okolo úst.

Vykročil tým smerom a tep, zrýchlený po behu, sa mu pomaly upokojoval. Erik si ho určite všimol, lebo sa pozeral priamo naňho. To, že čakal a nezmizol, považoval Peržan za dobré znamenie.

„Ardeshir,“ ozval sa tlmený Erikov hlas spod šálu.

„Erik.“

Stáli oproti sebe nepohnute možno dve, možno tri minúty. Napokon sa fantóm rozosmial. Nebol to ten chladný, opovrhujúci smiech, aký si daroga pamätal. Teraz sa smial úprimne, pobavene, dokonca sa dá povedať, že takmer nadmieru veselo.

„Smiem vedieť, čo ťa tak veľmi rozveselilo?“ spýtal sa Ardeshir.

„Nuž, v prvom rade tvoj výraz, drahý daroga. Ako vidím, dostal si môj list.“

Ardeshir stroho prikývol. „V tvojom osobnom záujme, Erik, dúfam, že nespravíš nič, čím by to dievča došlo k ujme. K hocakej,“ zdôraznil a pevne sa zadíval Erikovi do očí.

„O to sa báť nemusíš,“ ubezpečil ho fantóm. „Ako som ti napísal, zajtra pokojne môžeš prísť a pozrieť sa, či som ti klamal.“

„Beriem ťa za slovo, Erik.“

Obaja zmĺkli. Daroga si všimol, že jeho priateľ sa takmer neznateľne chveje.

„Erik? Si v poriadku?“

„Ale áno,“ odvetil možno až príliš vecne a zakašľal. „Ak vezmeme v úvahu, že som v tomto počasí už nejaký čas, niet sa čo diviť.“

Ardeshir potriasol hlavou.

„Mal by si ísť niekam do tepla. A čo najskôr. Len nedávno si sa ledva vyhol hrobárovej lopate a ak neposlúchneš, tak sa to dievča bude musieť starať o teba, nie ty o ňu.“

Erik sa uškrnul. Pravda, daroga to skôr odhadoval podľa toho, ako sa mu zúžili oči a v ich kútikoch sa mu vytvorili nepatrné vrásky.

„Nepamätám sa, že by si si o mňa robil takéto starosti.“

Ardeshir odovzdane vzdychol.

„A ja sa nepamätám, že by si kedy o to stál, Erik. Teraz tu nejde len o teba. Ak máš to dievča naozaj rád...“

„Milujem ju,“ hlesol Erik s akousi zvláštnou žiarou v zlatých očiach.

„...tak by si mal byť opatrný,“ dokončil Peržan s naliehavosťou v hlase.

„Máš pravdu, Ardeshir. Mal by som ísť. A navyše, ak ma niekto uvidí a spomenie si na ten prípad...Môžem sa rozlúčiť zo životom.“

„Ak si niekto spomenie...“

„To bude jednoduché, keď som niekoľko rokov mal v moci celú operu, však?“ poznamenal Erik. Bolo mu počuť na hlase, že sa dobre baví.

„Radšej už choď.“

Erik sa zasmial a stisol Peržanovi ruku.

„Zatiaľ zbohom, Ardeshir. A vďaka.“

Žmurkol, zvrtol sa na opätku a odišiel.

„Nie je zač. Zatiaľ,“ povedal Peržan, keď pozoroval vzďaľujúcu sa postavu. Pokrútil hlavou, pousmial sa a vrátil sa dnu. Obloha nad Parížom sa zatiahla, sneženie zosilnelo a začalo sa pomaly stmievať.